V európskom priestore najmä vlády Francúzska a Belgicka ako prvé začali uznávať koncept sociálnej ekonomiky a v 90. rokoch táto téma začala rezonovať aj na európskej úrovni. Európska komisia oficiálne akceptovala sociálnu ekonomiku v roku 1990, keď uznala sociálne podniky ako dôležitých aktérov európskeho ekonomického a sociálneho priestoru. Koncepcia sociálnej ekonomiky nie je vnímaná jednotne vo všetkých členských krajinách.
Francúzsko považujeme za kolísku rozvoja sociálnej ekonomiky, kde je koncepcia sociálnej ekonomiky zakotvená v národnej legislatíve. V Taliansku, Španielsku, Belgicku, Švédsku a v Írsku je táto inovatívna oblasť podnikania akceptovaná v plnej miere vo verejnej správe, v akademickej i vo vedeckej obci. Medzi najviac zaužívané právne formy sociálnych podnikov v krajinách uznávajúcich koncept sociálnej ekonomiky patria družstvá, vzájomné spoločnosti, združenia, nadácie. Vo Francúzsku má sociálna ekonomika dlhodobú tradíciu, v súčasnosti ju tvorí približne 10 % všetkých zamestnancov v hospodárstve. Väčšinu francúzskych iniciatív sociálnej ekonomiky (Économie sociale) vytvárajú pracovné miesta pre osoby, ktoré sú vylúčené z trhu práce z dôvodu nízkeho vzdelania alebo poskytujú služby priamo doma, prípadne v blízkosti miesta bývania. Vo Francúzsku od roku 1970 aktívne funguje národná platforma sociálnej ekonomiky CEGES (Conseil des entreprise, Employeurs et Groupements de l’Economie Sociale), ktorá združuje a zastupuje subjekty sociálnej ekonomiky.
Ďalšiu skupinu tvoria ekonomiky uznávajúce koncept sociálnej ekonomiky v úzkom napojení na iné koncepty, ako napr. v kontexte neziskového sektora alebo dobrovoľníckeho sektora. Sú to krajiny Cyprus, Dánsko, Fínsko, Grécko, Luxembursko, Lotyšsko, Malta, Poľsko, Spojené kráľovstvo. V ostatných krajinách je sektor sociálnej ekonomiky len málo známy alebo sa v súčasnosti začína rozvíjať; patrí sem napríklad Rakúsko, Nemecko, Holandsko.