Ivanu život nešetril. Prekonala vážnu chorobu a bojuje o synovu budúcnosť. Pečie originálne medovníky a založila sociálny podnik, aby pomohla ľuďom, ktorí potrebujú pracovať.

Vchádzame do dvora prízemného domu v Blatnom, neďaleko Bratislavy. „Vitajte v našom medovníkovom domčeku,“ podáva nám ruku usmiata žena. Interiér ešte vonia novotou, všetko sa tu chystá na otvorenie kaviarničky, kde sa budú piecť a predávať medovníky. V rohu sú pripravené prepravky s hotovými medovníkmi pre svadobčanov, ozdobenými jemnou sladkou čipkou.

Za stolom sedí pätnásťročný Janko, ktorý sa na nás usmeje, a keď sa zvítame, vráti sa k svojej rozprávke v tablete. Má svoj svet. Keď sa usadíme, mama ho požiada, aby nám priniesol lyžičky ku káve. Je to malý zácvik. Raz tu bude chlapec pracovať. Aspoň také sú nateraz plány jeho mamy Ivany Dubajovej, ktorá rozmýšľa nad jeho budúcnosťou. Janko má totiž viacero diagnóz, od poruchy reči, motoriky až po autizmus, pre ktoré vyžaduje osobitný a trpezlivejší prístup. Nikto z nás nevie, čo ho čaká zajtra, pozajtra… A možno je to tak dobre. Neodoberá nám to sily a nadšenie.

Ivana Dubajová sa so svojou osudovou láskou pozná už od detstva. Hoci sa ako deti nemali veľmi radi, iskra, na počudovanie, preskočila a začali randiť. Po dva a pol roku chodenia nastal rozchod. Ale osud je osud. Po čase sa dali opäť dokopy, zosobášili sa exkluzívne na prahu milénia, 1. januára 2000, a sú spolu aj napriek veľkým problémom, ktoré im život priniesol. Zdravie totiž zrádzalo nielen ich dieťa, o ktoré sa tak snažili, ale aj Ivanu. Tá musela bojovať s rakovinou.

• Vytúžené dieťa

Po sobáši plánovali do roka dieťa. Keď sa to dlhšie nedarilo, obrátili sa na centrum asistovanej reprodukcie. V tom čase mala už Ivana, ktorá vyštudovala cestné staviteľstvo, rozbehnutú slušnú kariéru na manažérskom poste. „Z dvoch embryí sa jedno uchytilo a narodil sa nám Janko. Boli sme šťastní,“ hovorí. Po čase sa rozhodli skúsiť to ešte raz a dať synovi súrodenca. Ivana opäť prešla nepríjemnými procedúrami hormonálnej prípravy. No tentoraz sa už použili ich vlastné zamrazené embryá z prvej reprodukcie. Napriek počiatočnej pozitívnej gravidite po dvoch týždňoch Ivana potratila. Po neúspechu boli rozhodnutí to o rok opäť vyskúšať. Do dvoch mesiacov sa však Ivane podarilo otehotnieť prirodzenou cestou, čo považovali za zázrak.

Radosť však deň pred Vianocami vystriedal smútok. Po ôsmich týždňoch tehotenstva Ivana opäť potratila. „Ani tomuto bábätku nebol dopriaty život,“ hovorí so slzami v očiach. Svojmu jedinému dieťaťu venovali všetku svoju pozornosť, hoci vôbec netušili, čo si Janko so sebou na tento svet priniesol. Mama je však ako levica, s podporou manžela robí všetko preto, aby mal syn šancu na čo najlepší život. Ako sa hovorí: „Boh naloží na vás toľko, koľko unesiete.“ Ivana Dubajová by azda rada niesla aj menej…

• Nezlomila ju ani choroba

„V našej rodine sa často, najmä u žien, vyskytovala rakovina. Bohužiaľ, ani moja mamka a ani ja sme neboli výnimky. Prvýkrát som bola operovaná, keď som mala devätnásť rokov. Vtedy išlo o nezhubný nádor v prsníku. S lekárom sme boli ostražití a nepodceňovali sme preventívne prehliadky. Počas jednej dovolenky v španielskej Malage, to už bol Janko na svete, sa mi niečo nezdalo. Po návrate som išla na vyšetrenie a následná biopsia ukázala, že mám nádor. Hnevala som sa na celý svet, pýtala som sa, prečo práve ja, a keď ma lekár poľutoval, doslova som sa zosypala. Operovali ma tesne pred mojimi 37. narodeninami, následne som začala s chemoterapiami. Janko mal vtedy päť rokov,“ spomína. Aby toho nebolo málo, Janka, ktorý nebol štandardným dieťaťom, vylúčili zo škôlky. Pri ďalších 25 deťoch ho jednoducho nezvládali.

So synom vždy rodičia intenzívne cvičili, chodili k špecialistom, učili ho hovoriť od dvoch rokov, aby len niečo nezanedbali. Ivana si dokonca urobila kanisterapeutický kurz a kúpili si psa, keďže zistila, že to Jankovi pomáha.

Znie to možno absurdne, ale pre Ivanu bol pobyt na onkológii, keď sa podrobovala chemoterapii, v istom zmysle oddychom. „Kým som čakala na výsledky krvi a kým mi aj zo päť hodín tiekla infúzia, čítala som knihy, háčkovala… Tam som mala priestor sama pre seba, mohla som si robiť, čo sa mi zachcelo,“ usmeje sa. „Rakovinu som brala ako chrípku, ale doktorov som poslúchala. V parochni som bola kočka, neľutovala som sa.„

Asi najviac jej pomohla práca. „Bola som medzi ľuďmi, hlavu som si zamestnala bežnými dennými starosťami a snažila som sa rakovine venovať čo najmenej pozornosti.“ Venovať sa len sebe sa, prirodzene, nedalo, Jankove problémy spôsobovali, že ho museli prekladať z viacerých škôl. Nakoniec pomohli láskaví učitelia v seneckej škole, kde chlapcove potreby zvládli. „Pre neho je aj karneval stres. Všetky tie fiktívne postavy berie ako realitu, dodnes pozerá niektoré rozprávky so zavretými očami.“

• Budúcnosť pre syna

Ivana Dubajová netají, že s manželom čelili kríze. „Niektoré rodiny sa pri toľkých starostiach rozpadnú. Ja som sa snažila tešiť z každého dňa, z každej maličkosti. Smrť kamarátky mi pripomínala, aké vzácne sú tieto dni. Ona také šťastie nemala a ostali po nej dve malé deti,“ hovorí. Krízu nakoniec ustáli. Manžel ju podporil v myšlienke založiť sociálny podnik, kde by zamestnávala ľudí s hendikepom. A raz aj syna.

Externe vyštudovala cukrárčinu, aby si mohli otvoriť Medovníkový domček. „Viete, pre rodiča s hendikepovaným dieťaťom je najväčším trápením to, čo bude s jeho dcérou či synom, až tu raz on nebude. Kladie si otázku, kto sa o jeho dieťa postará. Janko nemá súrodenca, bratranci a sesternice sú ďaleko,“ hovorí. Neubráni sa ani slzám, keď si spomenie na príbeh jedného mladého chlapca, ktorému nakoniec pomohli úplne cudzí ľudia. „Chápete? Úplne cudzí! Snáď aj Jankovi niekto pomôže, keď…“ nedopovie vetu a rýchlo zaženie čierne myšlienky aktivitou. „Janko, prines nám zmrzlinu,“ poprosí syna a potom ho pochváli, keď donesie to, čo bolo treba. Pre niekoho samozrejmosť, pre Janka a jeho mamu dôležitý krôčik.

Ivana Dubajová spomenie, ako jej strateného syna kedysi v Galante hľadali policajti, a preto mu pre istotu kúpili hodinky s lokalizáciou. „Prišla som o desať rokov života,“ spomína. Aj preto vždy večer s Jankom ďakujú za každý dobre zvládnutý deň, za pekné veci. A potom ráno za to, že im je dopriaty ďalší deň.

„Dávno som prestala hodnotiť a súdiť ľudí, viac odpúšťam, žijem jednoducho. Keď treba rúbať drevo, rúbem, urobím čokoľvek, čo je potrebné,“ povie s úsmevom a ponúkne nás opäť medovníkom. „Nemám rada, keď nás ľudia ľutujú. Ja vravím: Príďte si k nám kúpiť s láskou vyrobený medovníček a my vás privítame a obslúžime najlepšie, ako vieme.“

Zdroj: ŠARM, IMPLEA

Pozrite si video, ako vznikal sociálny podnik Medovníkový domček.sk a aké zázraky sa dajú vytvoriť z medovníka.