Cukrovinkáreň Solide Slovakia je príkladom toho, ako sa z chránenej dielne môže stať registrovaný sociálny podnik. Keďže pôsobí v Nitrianskom kraji, tak je zároveň dôkazom, že sociálna ekonomika má svoje opodstatnenie aj v regiónoch s nízkou nezamestnanosťou. Edita Vincúr Kalitová, ktorá je majiteľkou Solide Slovakia, s odstupom niekoľkých rokov hovorí, že nikdy nebude ľutovať rozhodnutie dať šancu na zamestnanie tým, ktorí sú zdravotne znevýhodnení a uplatnenie na otvorenom trhu práce majú náročné.
Pred registráciou sociálneho podniku ste sa niekoľko rokov venovali pomoci ťažko zamestnateľným skupinám obyvateľstva prostredníctvom prevádzkovania chránenej dielne. Čo vás k tomu motivovalo?
Chránenú dielňu sme rozbiehali spolu s kolegom. Ako v jeho, tak aj v mojom okolí sme mali ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktorí sa nevedeli zamestnať. Keďže legislatíva umožňovala pri zamestnaní takýchto ľudí poberať aj rôzne druhy podpory, tak sme si to chceli vyskúšať.
Skúšali sme nielen prácu zdravotne znevýhodnených ľudí, ale aj samotnú výrobu cukroviniek. Tie sú vyrábané ručne, čiže je tam potrebné množstvo pracovnej sily. Bielková pena, krájanie, polievanie čokoládou, balenie… je to množstvo postupov, pri ktorých potrebujete trpezlivého a zodpovedného zamestnanca. Nám sa zamestnanie zdravotne znevýhodnených osvedčilo – za poskytnutú pracovnú príležitosť sú vďační a pri práci trpezliví. Dôkazom, že takáto spolupráca sa osvedčila je aj fakt, že niektorí zamestnanci sú u nás od začiatku.
Čím sa zaoberá Váš sociálny podnik?
Vyrábame tradičné cukrovinky, ktoré väčšinou nájdete na jarmokoch. Prišli sme s myšlienkou, že by sme tradičné cukrovinky, navyše vyrábané handmade, dali do regálov obchodných sietí. Všetky výrobky vyrábame spracovaním bielkovej peny. Či už sú to trubičky, kornútky, košický med základom je vyšľahaná bielková pena, ktorá sa spracováva plnením cukrárskych vrecúšok do kornútkov, trubičiek, do pohárov alebo tortových oblátok a následne sa polievajú čokoládou, zdobia kokosom či arašidmi.
Tieto výrobky následne s pomocou viacerých obchodných reťazcov distribuujeme do mnohých lokalít. Spomeniem Tesco, Kaufland, Labaš, CBA, momentálne rokujeme aj s Billou či spoločnosťou Milkagro. Naše cukrovinky sú dostupné v nitrianskom kraji, ale napríklad aj na východe Slovenska v okolí Humenného či Prešova.
Hovoríte o tradičných cukrovinkách. Sú teda vyrábané podľa nejakej špeciálnej receptúry?
Nami používanú receptúru nás naučila jedna pani technologička, ktorá sa tomu venovala v minulosti. Táto receptúra je zo sedemdesiatych rokov, teda z čias, keď sa veci robili poctivo. Samozrejme, že naučiť sa to nebolo jednoduché. Preto sme to v začiatkoch mali náročné.
Komu poskytuje Váš sociálny podnik zamestnanie?
Čiže sociálnym hľadiskom ste sa riadili aj pri obsadzovaní zvyšných pracovných miest. Ako ste spokojná s ich pracovnými výkonmi?
Vzhľadom k zdravotnému postihnutiu je ich pracovný výkon dostačujúci, dokonca niekedy je rovnaký s klasickým zamestnancom. Vidno na nich chuť presadiť sa a ukázať, že aj oni vedia pracovať. Či už z hľadiska kvality výrobkov alebo ich kvantity, teda napĺňania dennej normy.
Ukázalo sa, že zdravotne znevýhodnení zamestnanci chcú ukázať, že aj oni vedia pracovať a majú častokrát väčšiu vytrvalosť a trpezlivosť – najmä pri ručných prácach, ktoré v našej výrobe využívame vo veľkom. Samozrejme sú práce, ktoré sú pre zdravotne znevýhodnených zložitejšie, ale vždy to nastavíme tak, aby si obe skupiny zamestnancov navzájom pomáhali.
Jednou z podmienok registrácie sociálneho podniku je aj reinvestícia viac ako polovice dosiahnutého zisku po zdanení, čo môžu mnohí záujemcovia vnímať skepticky. Ako sa to osvedčilo Vám, dá sa to?
Ak chcete v dnešnej dobe prežiť a byť konkurencie schopní, tak musíte do podniku investovať – do novej technológie, rekonštrukcií, alebo do pracovnej sily, čo je práve prípad aj nášho sociálneho podniku. Buď na to použijete zisk, alebo ste nútení hľadať iné zdroje financovania. Preto túto podmienku nevnímam ako problém.
Keďže sme v nitrianskom kraji prvý sociálny podnik, tak začíname na investovaní viac ako 50% zisku, ale vyzerá to tak, že po roku budeme zrejme reinvestovať aj vyššie percento, aby sme mohli ďalej rásť a rozširovať výrobu.
Sociálne podniky by mali aktívne zapájať zamestnancov a zainteresovaného osoby do participácie na fungovaní podniku. Z tohto dôvodu sú súčasťou každého registrovaného sociálneho podniku aj tzv. poradný výbor. Aké sú Vaše skúsenosti s poradným výborom?
Sme malá firma a už od založenia fungujeme tak, že určité veci konzultujeme s našimi zamestnancami. Či už sa to týka technologických postupov, balenia, dizajnu, pracovného času. Čiže nefunguje to u nás na báze direktívneho rozhodnutia jednotlivca. Ak ste malá firma, tak v podstate fungujete ako rodina, ako tím – porozprávali sme sa a našli spoločne najlepšie riešenie.
Poradný výbor funguje na rovnakej báze. Zamestnanci si sú aspoň vedomí toho, ako celý chod firmy funguje. Viacej k tomu prispievajú svojím podielom a následne majú väčšie pochopenie pre chod firmy. Povedala by som, že viac žijú s tou firmou a majú pocit, že sú viac časťou toho podniku.
Poradný výbor sme volili tak, že sme zasadli, informovala som ich, že sme získali štatút registrovaného sociálneho podniku, a preto takýto orgán potrebujeme vytvoriť a navoliť. Navrhla som, že by bolo dobre, ak by v ňom boli zastúpení dvaja zamestnanci so znevýhodnením a jeden z radov klasických zamestnancov. U nás to dobre funguje. Zasadneme raz za mesiac, ak treba viackrát, tak aj viackrát za mesiac.
Využívate ako sociálny podnik nejaké benefity v porovnaní s klasickým podnikateľským subjektom?
Kompenzáciu dodatočných nákladov sme doteraz neriešili. V Nitrianskom kraji sme prvý sociálny podnik a s týmto príspevkom nemáme ešte skúsenosti. Chýba k tomu hlavne metodika, čo môžeme konkrétne do dodatočných nákladov zahrnúť. Zmluva na ne sa uzatvára raz ročne, preto ak budeme mať nárok na dodatočné náklady, tak si ich uplatníme až od budúceho roku.
Čo sa týka kompenzačných príspevkov na mzdy, tak tie začíname poberať. Štatút RSP nám bol pridelený k 1. júlu. Júlové mzdy sa vyplatia v auguste a k tomuto mesiacu sme aj podali žiadosť o kompenzačné príspevky na mzdy. V septembri by nám tieto príspevky mali byť vyplácané.
V prípade zdravotne postihnutých sú preplácané vo výške 75 percent. Myslím si, že ak na ľudí, ktorí častokrát podávajú stopercentné pracovné výkony, vám štát prispeje v takejto miere, tak je to super. Berúc do úvahy aj zvyšovanie minimálnej mzdy. Pre malé firmy ako sme my je to obrovská pomoc.
Sú nejaké výhody v porovnaní s chránenými dielňami?
Výhodou je minimálne frekvencia preplácania týchto príspevkov. Chráneným dielňam sa preplácajú raz za tri mesiace. Ako sociálny podnik ich budeme poberať mesačne. To môže byť výrazná pomoc najmä pre začínajúce podniky, ale, samozrejme, je to uľahčenie aj pre také podniky ako sme my, ktoré fungujú na trhu už niekoľko rokov.
Čo považujete za najväčšie plusy zákona o sociálnej ekonomike a čo by ste naopak novelizovali?
Až také skúsenosti, aby som si mohla dovoliť hodnotiť plusy a mínusy zatiaľ nemám. Určite je ale veľmi dobre, že niekto myslí na ľudí, ktorí ťažko nájdu uplatnenie na trhu práce. Tu sa otvorili „nožnice“ a registrované sociálne podniku môžu zamestnať rôzne skupiny znevýhodnených a zraniteľných ľudí, čo v chránených dielňach nebolo. Niektorí zamestnávatelia sa bránia zamestnaniu zdravotne znevýhodnených, alebo matiek s deťmi z obavy, že zdravotné problémy či starostlivosť o dieťa budú spojené so zvýšenými absenciami v práci.
Samozrejme, s tým treba rátať, no na druhej strane, z vlastnej skúsenosti s mojimi zamestnancami nemôžem povedať, že by bezdôvodne využívali takto nastavený systém. Určite sa nájdu aj takí zamestnanci, ale to isté platí aj o ostatných zamestnancoch.
Je to o tom či sú obe strany ochotné si vzájomne vyjsť v ústrety. Či je zamestnávateľ ochotný akceptovať nevyhnutnú absenciu na pracovisku zamestnanca, ktorý je nejakým spôsobom znevýhodnený a prípadne i sám zaskočiť na pracovisku, čo sa občas stalo i mne. A na druhej strane, či je zamestnanec zase ochotný pracovať za odmenu, ktorá nemusí obstáť v konkurencii s podnikmi, ktoré sa tvrdo zameriavajú na zisk. A o podmienkach v týchto podnikoch často počúvame na pracovných pohovoroch. Neustále státie pri páse, dokonca bez možnosti odbehnúť si na toaletu a podobne.
Čiže je dobre, že štát venuje pozornosť aj ľuďom, ktorí sa ťažšie uplatňujú na trhu práce, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že títo ľudia pracovať chcú a sú za dôstojnú pracovnú príležitosť vďační.
Vo verejnosti prevláda stereotyp o ťažkopádnosti postupov v štátnej a verejnej správe. Mali ste aj Vy podobné skúsenosti pri registrácii sociálneho podniku?
Práveže nie. Je to o ľuďoch a ich prístupe. Dôkazom toho je aj prístup vášho nitrianskeho centra – trpezlivo, ochotne vysvetliť, čo môžem, čo potrebujem – pritom to nie je o nič náročnejšie ako pracovné úkony na iných úradoch. Ale musím povedať, že aj na iných úradoch už badám postupné zlepšovanie prístupu.
Samotný proces registrácie trval približne mesiac, pričom predloženie potrebných dokumentov takisto nie je zvlášť náročné.
Mnoho ľudí sa momentálne rozhoduje či ísť do registrácie sociálneho podniku. Čo by ste im poradili?
Pre tých, ktorí chcú pomáhať druhým a robiť svet krajším a lepším, to je určite dobrá cesta. Ja vidím potenciál v možnej spolupráci so všetkými registrovanými sociálnymi podnikmi na Slovensku – či už formou výmeny skúseností, alebo vzájomným obchodovaním a priateľstvom.
Zároveň sú ale sociálne podniky aj nástrojom na pomáhanie druhým. Je to nielen možnosť ako uživiť seba a rodinu, ale ako spraviť viacerým ľuďom deň krajší. Konkrétne v prípade našej firmy radosť detí z cukroviniek, a trebárs aj dôchodcov, ktorí sa môžu s košickým medom vrátiť na okamih do detských čias. A hovorím si, že ak niekomu spravíme deň krajším, tak sme dosiahli svoj cieľ.
Samozrejme, v neposlednom rade je tu aj pomoc našim zamestnancom, ktorým poskytujeme prácu a výhodou sociálnych podnikov je fakt, že v porovnaní s chránenými dielňami rozširuje okruh ľudí, ktorých môžeme zamestnať a tým pádom im aj pomôcť.
Máte v oblasti sociálneho podnikania aj nejaké ambície do budúcna?
Dva alebo tri roky pracujeme na vývoji cukroviniek, ktoré by mohli konzumovať aj alergici, cukrovkári či ľudia alergickí na histamín či lepok. Tento vývoj by sa v prípade dvoch výrobkov mohol zavŕšiť už do konca tohto roku. Preto verím, že v horizonte niekoľkých mesiacov budeme môcť dodať na trh tradičné cukrovinky pre vyššie spomínaných obyvateľov, no zároveň bez toho, aby nejakým spôsobom utrpela ich chuť.
Prezradím Vám, že sa tieto výrobky budú volať NINA. Inšpirovala ma k tomu moja kamarátka Nina, ktorá žiaľ kvôli intolerancii na niektoré zložky v našich cukrovinkách, ich nemohla konzumovať. Rovnako začíname pracovať aj na našom e-shope a modernizácii webového sídla spoločnosti.
