Prečo založí sociálny podnik obec, by asi vedel povedať každý. Väčšina z nás si to vie predstaviť aj pri chránenej dielni, občianskom združení alebo inej neziskovke. Ale prečo do takéhoto podnikania, keď sa musí deliť o zisk a plniť rôzne zákonom stanovené povinnosti, ide mladá žena, to už môže byť pre niekoho nepochopiteľné…

„Nedávno som si uvedomila, že mám rada prácu s ľuďmi. Páči sa mi, ako sa navzájom ovplyvňujeme, aj keď si to nepripúšťame. Ako moje jedno rozhodnutie zmení niekomu život. Napríklad tým, že vytvorím nové pracovné miesto. Ako sa z neznámych ľudí stávajú známi, časom priatelia, ktorí nás opäť zoznamujú s ďalšími ľuďmi. Ako si navzájom rozprávame príbehy vlastné, ale aj cudzích ľudí. To je veľmi dôležité. V súčasnosti asi to najdôležitejšie. Lebo keď sa z neznámych ľudí stávajú známi, obrusujú sa hrany a my máme možnosť nahliadnuť na veci a problémy inými očami,“ usmeje sa na nás Jana Rácová a my začíname tušiť, odkiaľ pramení jej motivácia podnikať sociálne.

Na prvý pohľad obyčajná mladá žena, kým sama o sebe neprezradí: „Ja som veľmi akčný typ človeka a mám pocit, že ľudí to až desí, keď začnem hovoriť o svojich plánoch,“ a znova ten odzbrojujúci srdečný úsmev.

• Ako to celé začalo?

Vyštudovala som záhradnú architektúru na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Vo štvrtom ročníku som štúdium prerušila a išla som do zahraničia pracovať do záhradníckej firmy. Veľmi ma lákalo vyskúšať si v reálnom živote to, čo som študovala. Keďže na Slovenských univerzitách nebol veľký priestor získať prax a v tom čase ešte nebolo veľa záhradných ateliérov, oslovovala som cielene firmy v zahraničí. Tam som sa naučila, ako funguje záhradnícka firma. Keď som sa vrátila na Slovensko, doštudovala som a spolu s manželom sme dostali ponuku realizovať prvú záhradu. Ja som sa ešte bála sama podnikať, tak firmu založil on a ja som zatiaľ pracovala na mestskom úrade na oddelení životného prostredia. Bola to úžasná skúsenosť, lebo som pochopila legislatívu, ako funguje verejné obstarávanie, výber dodávateľov a celkovo som mala možnosť naučiť sa pracovať v štátnom sektore. Všetky moje skúsenosti som potom využila, keď sme s manželom založili s.r.o., ktorá sa vedela uchádzať aj o väčšie mestské zákazky. A to nám pomohlo vybudovať stabilnú firmu, ktorá zamestnáva 7 – 10 ľudí.

• Ako ste dospeli k myšlienke sociálneho podnikania?

My sme ako sociálny podnik fungovali vlastne od začiatku nášho vzniku. Naša práca je sezónna, báli sme sa zamestnať ľudí, ktorí by boli plne závislí na našej práci v zmysle živiteľ rodiny, hypotéka a podobne. Cez zimu by sme vtedy ľudí nedokázali uživiť. Preto sme zamestnávali študentov, dôchodcov, invalidov, ktorí už mali nejaký – hoci aj malý, ale stabilný – príjem. A tak našimi rukami prechádzali rôzni znevýhodnení dávno predtým, než sa u nás o sociálnej ekonomike začalo hovoriť. Zamestnávali sme aj ľudí po výkone trestu, kde zvyčajne skončili za neplatenie alimentov. Dá sa povedať, že v našej firme vyrástla jedna generácia chlapcov z Bolešova a okolia.

• Od 1. júna 2020 ste registrovaný sociálny podnik Pekná záhrada, spol. s r. o….

Áno, na túto možnosť ma upozornila moja mama, ktorá je sama na invalidnom dôchodku a po prekonaní rakoviny sa chcela vrátiť späť do pracovného života. Po konzultácii s Marcelou Beníčkovou, manažérkou regionálneho centra sociálnej ekonomiky, som sa rozhodla, že by sme to mohli skúsiť. Dôvodom bolo aj to, že my sme ako sociálny podnik už vlastne fungovali. Prioritou nášho podniku je záhradnícka práca. Ja ako záhradná architektka navrhujem záhrady a mám tím šikovných ľudí, ktorý moju predstavu realizuje. Robíme aj údržbu zelene, strihanie, čistenie záhrad a podobne. Naše portfólio sme ešte v roku 2016 rozšírili aj o stavebné práce a na rozširovaní ponuky pracujeme nepretržite.

• Všimli sme si, že hoci navrhujete a realizujete záhrady, zároveň to svojich zákazníkov aj učíte robiť. Nevylučuje sa to?

Veľa ľudí si chce dať navrhnúť záhradu, ale rovnako veľa si ju chce navrhnúť aj zrealizovať samostatne, len k tomu potrebuje určité odborné vedenie. Zároveň je v tejto oblasti veľa aktuálnych tém, ktoré ľudí zaujímajú. To mi vnuklo myšlienku vytvoriť priestor, kde by mohli záujemcovia prísť, niečo sa dozvedieť a popri tom sa porozprávať, vymeniť si skúsenosti.

V roku 2018 sme kúpili starú schátranú budovu družstva aj s kúskom pozemku. Podarilo sa nám ju čiastočne svojpomocne zrekonštruovať a okrem zázemia pre našich zamestnancov v nej vznikol príjemný priestor pre stretnutia s klientmi. V spolupráci s Miestnou akčnou skupinou Vršatec tu realizujeme projekt Vzdelávacie centrum Pekná záhrada, kde už plánujeme prvé kurzy. V novembri to bude „Úvod do včelárenia“, potom „ Strihanie ovocných stromov“, následne „Návrh trvalkového záhona s ukážkou výsadby“. Po kurze majú návštevníci možnosť zostať a porozprávať sa pri dobrej káve, ktorú v centre ponúkame. Súčasťou projektu je aj vonkajšia ukážková záhrada, kde si ľudia môžu pozrieť, ako v skutočnosti vyzerajú rôzne materiály, závlaha, správne položený trávnik, ale aj rôzne prvky drobnej architektúry.

K centru by som postupne chcela pridať aj ubytovanie, aby bolo možné robiť viacdenné kurzy alebo rôzne zážitkové typy vzdelávania. Chcem tu urobiť krásnu terasu, kde si mamy oddýchnu a deti si zatiaľ môžu zasadiť svoju prvú rastlinku. Teraz však cítim, že si potrebujem trochu oddýchnuť. Ale ako sa poznám, vydrží mi to tak 2-3 mesiace a na jar už budem špekulovať, ako to zrealizovať. Povala objektu ponúka pre mňa nevídané možnosti…

• Keby ste začínali teraz, so skúsenosťami, ktoré máte – pustili by ste sa znova do sociálneho podnikania?

Kto chce robiť sociálne podnikanie, robí ho asi bez ohľadu na to, či za to získa nejaké uznanie, ocenenie alebo dotácie. Je to vlastne prístup k podnikaniu ako takému. Mať v sebe tú potrebu dať šancu ľuďom, ktorí sa boria so životom a nemajú v ňom toľko šťastia ako ja. Zamestnávanie znevýhodnených osôb je náročné. Niekedy pomôžem, niekedy pochopím, že pomáhať nemá zmysel. Nie každý vie využiť šancu a posunúť sa v živote ďalej. Ale nič to nemení na tom, čo som povedala v úvode nášho rozhovoru – chcem zlepšiť niekomu život už len tým, že vytvorím nové pracovné miesto. A optimisticky dúfam, že mne/nám k tomu dopomôžu aj úrady, kde to nie vždy funguje tak, ako by sme si priali.