Po prijatí nového zákona o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch v máji 2018 začali postupne pribúdať registrované sociálne podniky. Lokalizované sú najmä v menej rozvinutých regiónoch, ale výnimka potvrdzuje pravidlo a prvý registrovaný sociálny podnik v Bratislave získal štatút 1.10.2018 na pôde Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR.
Riaditeľka pani Iveta Mišová a jej zástupca pán Marián Horanič hovoria: „Sme občianske združenie, ktoré už 39 rokov pomáha ľuďom s mentálnym postihnutím a ich rodinám. Projekt BIVIO je prirodzeným vyústením snáh o začlenenie tejto skupiny ľudí do spoločnosti prostredníctvom práce. Ide o najväčší projekt v histórii združenia, v ktorom spájame sociálnu pomoc, neziskové aktivity s podnikateľskými…“ .
V decembri 2020 boli p. Horanič spolu so zamestnankyňou Miroslavou Budajovou hosťami Adely Vinceovej v jej talkshow Trochu inak. Spolu sa rozprávali o mikrosvete, ktorý projekt BIVIO vytvoril pre ľudí s mentálnym postihnutím. V reálnych podmienkach zamestnanca sa ľudia u nich pripravujú na pracovné možnosti na otvorenom trhu práce. Hovorili aj o tom, že výhody zamestnávania ľudí s mentálnym hendikepom sú hlavne ich stabilnosť, zodpovednosť a lojalita voči zamestnávateľovi.
Ďalej si môžete prečítať rozhovor s pani Mišovou a pánom Horaničom.
Prečo BIVIO?
Ľudia s mentálnym postihnutím sa po skončení školy dosť ťažko zamestnávajú a ak sa zamestnajú, ťažšie si prácu udržia. Faktorov, prečo sa to deje, je samozrejme viac. Jedným z nich je možno i to, že praktická škola svojím zameraním a v niektorých prípadoch aj učilište, ich dostatočne nepripraví na budúce možné profesie, ktoré sú na trhu práce žiadané. Projekt BIVIO umožňuje po skončení školy získať ďalšie pracovné a sociálne zručnosti, ktoré môžu napomôcť pracovnému uplatneniu a začleneniu. Keď sme zvažovali, akým spôsobom celý proces nastaviť, zhodli sme sa v tom, že najlepšou cestou by mohlo byť trénovanie v reálne existujúcich prevádzkach a odtiaľ bol už len krok k rozhodnutiu začať podnikať v segmente služieb,“ navzájom sa dopĺňajú pri spomínaní, ako sa zrodil prvý bratislavský registrovaný sociálny podnik.
Rozhodli sa zriadiť hotel s reštauráciou a práčovňou, kde ľudí s mentálnym postihnutím zamestnávajú a zároveň pripravujú na zaradenie do otvoreného trhu práce. Je to proces, ktorý trvá zhruba jeden rok. Nie je to stacionár, ľudia, ktorí sa v rámci rehabilitačného strediska vzdelávajú a trénujú, rotujú v jednotlivých prevádzkach a paralelne s praktickou prípravou sa im hľadajú nové pracovné miesta.
Ako to celé bolo?
„Fungujeme ako občianske združenie už od roku 1980. Zrealizovali sme množstvo malých i väčších projektov a už dlhšie sme mali víziu – vytvoriť vzdelávaco-rehabilitačné stredisko, ktoré poskytne ľuďom s mentálnym postihnutím možnosti na získanie praktických vedomostí a zručností potrebných na umiestnenie sa na trhu práce a nevyhnutných pre samostatný život.
Centrum, ktoré bude poskytovať viacero typov vzdelávacích a rehabilitačných aktivít a praktickú prípravu na výkon konkrétnych zamestnaní. A tiež služby, ktoré budú poskytované dlhodobo, podľa individuálnej potreby konkrétnych ľudí s mentálnym postihnutím.“
Vízia bola teda na svete a vynoril sa obvyklý problém: kde na to vziať?
„Mali sme šťastie, boli sme v správnom čase na správnom mieste. V roku 2013 Dánske nadácie VELUX Foundation prišli na Slovensko podporiť nejaké zmysluplné projekty. Napísali sme projektový zámer, cca päť strán. A čakali sme. V nadácii uverili našej myšlienke, zástupca nadácie pricestoval na Slovensko, aby sa podrobne oboznámil s činnosťou našej organizácie. Pred Vianocami prišla skvelá správa, že sa rozhodli projekt podporiť. Mali sme ho naplánovaný na štyri roky realizácie, nadácie poskytli necelé dva milióny euro. Časť bola určená na kúpu vhodného objektu, časť na jeho rekonštrukciu a zvyšok sa mohol použiť na prevádzkové náklady. Mali sme obrovskú radosť, toľko peňazí… A potom, keď sme začali hľadať budovu, sme vytriezveli. Mali sme síce rozpočet pripravený, ale ceny nehnuteľností v Bratislave nás rýchlo zreálnili…
Začali sme teda riešiť ďalšie finančné zdroje: oslovili sme úrady, rôzne inštitúcie. Mali sme peniaze od nadácie na kúpu a rekonštrukciu, ale už napríklad nie na DPH, ktorá sa z tých peňazí platiť nemohla. Robili sme kampane na fundraising, ale podarilo sa vyzbierať len osemdesiat tisíc. Na zvyšok sme si museli vziať pôžičky – dostali sme úver na prevádzkové náklady v SĽSP – program Sociálna banka – a zrejme využijeme aj odsúhlasený kontokorentný úver. Na investície a rekonštrukciu nám prispel aj poľský fond TISE.“
Teraz to znie to jednoducho, ale jednoduché to rozhodne nebolo. Najmä, ak nechceli zadlžiť občianske združenie. Dánska nadácia má na objekt 10 rokov záložné právo a v banke, ak chceli dostať úver, museli sa osobne zaručiť, urobilo tak päť osôb. V tomto budú mať registrované sociálne podniky už oveľa jednoduchšiu situáciu – bankové záruky budú poskytované v rámci podporných finančných nástrojov nového zákona priamo z európskych peňazí.
„Zabezpečiť financovanie bolo vtedy časove a administratívne veľmi náročné,“ pokračuje pán Horanič: „Je to práca na plný úväzok jedného človeka. Medzitým ubehlo päť rokov, zmenila sa legislatíva a prišiel nový zákon o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch a my sme sa zaregistrovali ako sociálny podnik. Jedna naša časť, tá podnikateľská, je registrovaný sociálny podnik. Tento posledný krok – registrácia sociálneho podniku v rámci občianskeho združenia – bola administratívne najmenej náročná vec z tých všetkých.“
Ale výsledok stojí za to – rozprávame sa v krásne zrekonštruovanom areáli v malebnom prostredí vidieckej starej Rače. Objekt je bývalá škola, historická budova z roku 1800. Bolo to tu zanedbané, evanjelický cirkevný zbor nemal dostatok peňazí na udržiavanie nehnuteľnosti, ktorá bola ich majetkom. Rekonštrukcia bola časovo náročná – od nápadu po otvorenie prešlo celých päť rokov.
„Momentálne máme tridsaťdva zamestnancov, desať je so zdravotným postihnutím, z toho osem s mentálnym. Sme stále občianske združenie – sociálne služby poskytujeme ako neverejné sociálne zariadenie prostredníctvom rehabilitačného strediska. Ľudia s mentálnym postihnutím, ktorí sa tu zaúčajú, dostávajú komplexnú starostlivosť – venujeme sa aj ich osobnostnému rozvoju, samostatnosti, poskytujeme špecializované poradenstvo. Nie je to iba o tom, ako zametať alebo odniesť v reštaurácii šálku kávy…“ pokračuje pani Mišová.
„A naša podnikateľská časť, registrovaný sociálny podnik, je hotelom, reštauráciou, máme seminárnu miestnosť na prenájom. Sme otvorení smerom von, aj komunite Račanov, chceme spolupracovať. Záhrada je zrekonštruovaná, vysadili sme stromy, plánujeme detské ihrisko, krytú terasu, gril, zázemie na relaxáciu. Okrem záhrady plánujeme ešte zrekonštruovať aj historickú pivnicu. Je o ňu záujem, bola by škoda nevyužiť ju napríklad na prezentácie račianskych vinárov… – teraz na to ale nemáme financie…
Ďalšia prevádzka je práčovňa, poskytujeme služby právnickým osobám, ale je veľký dopyt aj pre fyzické osoby. Uvidíme…“ zhrnuli vývoj a ďalšie plány.
Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR je v tejto podobe komplexnej podpory unikátny projekt. Ako jediní osoby s mentálnym postihnutím zaúčajú aj zamestnávajú a pripravujú na otvorený trh práce. Majú za sebou obrovský kus náročnej cesty a pred sebou ďalšie vízie, ako by malo ich BIVIO vyzerať o pár rokov. BIVIO znamená križovatka, rázcestie, kde prichádzajú ľudia, ktorí sa môžu rozhodnúť, akým smerom sa pohnú ďalej. Držíme im palce a prajeme veľa spokojných a šťastných klientov. Tých, ktorým pomáhajú, aj tých, ktorí si ich služby kupujú.
